História obce

 

Domaňovce možno zaradiť k najstarším obciam na Spiši. Stopy siahajú až do polovice 2.tisícročia pred Kristom. Archeologickým výskumom sa totiž zistilo rozsiahle sídlisko ľudí z doby bronzovej, z mladšej doby rímskej, z doby veľkomoravskej, našli sa stopy aj po osídlení Slovanov. Nálezy svedčia o tom, že domaňovský chotár bol oddávna vyhľadávaný ľuďmi rôznych kultúr a najneskôr od 9.storočia neprerušene bol obývaný Slovanmi. Pravdepodobne až od konca 12.storočia približne do polovice 13.storočia sa život postupne skoncentroval do väčšej osady, na mieste ktorej stoja aj dnešné Domaňovce. Stalo sa tak však až v čase, keď Spiš bol začlenený do uhorského štátu, ktorému vládla maďarská dynastia Arpádovcov. Osada bola poddanská a mala charakter roľnícky. 
 
V prvej polovici 13. storočia ich zemepánom bol ešte sám kráľ. Okolo polovice 13. storočia obec od neho získali členovia známeho rodu Berzevici. Bolo to približne v čase, keď sa Domaňovce prvýkrát vynárajú v písomných dokumentoch –pergamenových listinách.

Najstaršia zmienka sa vyskytuje v listine uhorského kráľa Bela IV. z 15.júna 1258. Uvádza sa v nej, že kráľ daroval bratom Geubulinovi a Termanovi 4 poplužia zo zeme zvanej Nadosth (Trsťany), ktoré kedysi dal do vlastníctva slovanským hosťom. Pri vytýčení chotára tejto zeme, na ktorej vznikli neskôr Bugľovce, sa spomínajú aj Domaňovce ako obec (villa Daman). Z listiny je zrejmé, že chotár domaňovský už bol v tom čase vytýčený, keďže sa pri metácii uvádajú dva hraničné kamene oddeľujúce chotár Domaňoviec a Trsťan.

Ďalšia významná listina pre obec pochádza z 10.októbra 1278. Na jej základe kráľ Ladislav IV. Kumánsky dáva Vlkovú a Pokaj komesovi Polanovi a jeho bratovi z roku Berzevici. Avšak Domaňovce (Daman), ktorú predtým daroval Polanovi, vracia do užívania Spišského hradu. Domaňovce sa teda opäť stávajú poddanskou obcou kráľa. Dokedy boli kráľovským majetkom nevedno. Iba v roku 1400 sa ako zemepán z Domaňoviec uvádza istý Polian, syn Jána.
 
V prvej polovici 13. storočia ich zemepánom bol ešte sám kráľ. Okolo polovice 13. storočia obec od neho získali členovia známeho rodu Berzevici. Bolo to približne v čase, keď sa Domaňovce prvýkrát vynárajú v písomných dokumentoch –pergamenových listinách. 
 
Domaňovce boli stredne veľkou dedinou. Zachované daňové súpisy z rokov 1538-1539 uvádzajú v Domaňovciach počty sedliackych, želiarskych i opustených domov. Ich počet spolu sa pohyboval v jednotlivých rokoch okolo 15 domov. Najmenej domov (7) súpisy vykazujú v roku 1565, čo bolo spôsobené požiarom v obci. Najvyšší počet (22) je uvedený pri rokoch 1553 a 1593. V rokoch 1564-1566 sa uvádza obecný mlyn, opustený. Koncom 16.storočia už patril zemepánovi. Noví zemepáni Spišského hradu Čákiovci vo svojom urbári spísanom v roku 1638 zaradili medzi 11 spišských miest. 
 
Nárast obyvateľstva je zreteľný zo súpisov z rokov 1781 – 380, 1787 – 465, 1828 – 577, 1832 – 514 (vplyv cholerovej epidémie v roku 1831) a prakticky až do rokov 19.storočia mal stúpajúcu tendenciu. Prispeli k tomu okrem vyšších poľnohospodárskych výnosov aj zvýšená zdravotnícka pozornosť zo strany štátu. Dohľad nad obyvateľstvo, správu obce, kontakt so zemepánom i župou vykonával starosta (richtár). Hoci väčšina obyvateľov Domaňoviec sa živila aj v druhej polovici 19. storočia roľníctvom, objavujú sa aj remeselníci vo väčšom množstve, ako napríklad murári, tkáči, čižmárske remeslo, krčmár.
 
Koncom 19. storočia pokles počtu obyvateľstva zapríčinilo veľké vysťahovalectvo do Ameriky. Po zrušení poddanstva Čákiovci museli na svojom majeri hospodáriť vo vlastnej réžii a prípadnú prácu od sedliakov už riadne vyplatiť. K zmene vlastníctva majetku došlo roku 1869. Augustín Čáki predal domaňovský majetok Artúrovi Wielandovi z Markušoviec. Ten sa púšťa do stavby liehovaru v Domaňovciach. Predpokladá sa, že od začiatku 70. rokov je domaňovský liehovar už v prevádzke.
 
Pre druhú polovicu 19. storočia, a zvlášť začiatok 20. storočia je charakteristická silnejúca maďarizácia v úradoch i školách. Roky 1914-1918 priniesli dokonca ďalšie utrpenie – I. svetovú vojnu. Koniec vojny privítali obyvatelia Slovenska s úľavou. Už len to, že sa hneď začalo vyučovať v škole po slovensky, bola pre obyčajného Domaňovčana podstatná zmena. Maďarčina sa ešte ozývala dlho medzi úradníkmi na wielandovskom dvore.
 
V rokoch 1918-1930 opäť nastalo veľké vysťahovalectvo. Hneď po vojne 14.mája 1919 postihol obec obrovský požiar. Obec prišla o zvon na kostolnej veži a niekoľko domov. 28.mája 1931 obec podpísala zmluvu o elektrifikácii obce a prípojky na rozvodné siete. Relatívny pokojný život v obci prerušila druhá svetová vojna (1939-1945). Nemeckí vojaci boli v dedine od októbra 1944 do januára 1945. Večer 25. januára už prišla prvá sovietska hliadka a do rána ich bolo plno v celej dedine. 
 
Začiatkom roka 1950 založili prvé družstvo s 13 členmi, ktoré trvalo len dva roky. Celoobecné jednotné roľnícke družstvo bolo založené až 14. apríla 1958. Od 50. rokov sa začala obec vzmáhať aj po stránke stavebnej. V roku 1957 boli prebudované autobusové garáže na kino so sálou. Istý čas tam bola i miestnosť pre detskú zdravotnú poradňu, holičstvo, poštu a knižnicu. V rokoch 1960 bol v strede obce vybudovaný most. Predný most za dedinou bol vystavaný v roku 1963 a v tom istom roku bol rozšírený cintorín. V rokoch 1974-78 prebiehala výstavba nového kultúrneho domu a obchodu a roku 1979 bol postavený televízny vykrývač.

Osobnosti obce:

Andrej Kučma 

(1.10.1800 Domaňovce – 12.7.1880 Spišské Podhradie-Kapitula), básnik a kronikár.

Z jeho rukopisov sa zachovali Pašie, napísané v bernolákovčine a tlačou vydané hlavné dielo Brevis horrnedae rusticanae in terris Scepusiensis..., Latinská časomerná poéma o priebehu a príčinách východoslovenského roľníckeho povstania na Spiši 1831.  V Levoči 1839 získal najvyššie vyznamenanie Rytiersky kríž za ošetrovanie chorých – neúnavná pomoc počas cholery.

Andrej Jozef Topoli  (10.5.1913 Domaňovce – 16.4.1963 Jharsaguda-India), misionár SVD. 

V roku 1934 ako jediný vybratý Slovák odchádza na vyššie teologické štúdiá do USA, do misijného domu Svätej Márie Panny do mesta Techny. Páter Andrej Topoli bol medzi prvými povojnovými misionármi SVD v Indore. Rodáci z Domaňoviec mu v roku 1995 vyhotovili pamätnú dosku, ktorú umiestnili na obecnom cintoríne, na dome smútku.


Mons. Štefan Kočiš (1892 – 1952), pápežský prelát. Národný a kultúrny dejateľ medzi americkými Slovákmi, hlavný jednateľ Spolku sv. Vojtecha v USA.

Bol jedným z vynikajúcich kňazov, ktorého meno a pôsobenie v Amerike tvorí významnú kapitolu dejín amerických Slovákov. Prvú svätú omšu slúžil 15. septembra 1918 vo farnosti sv. Trojice v Struthers, Ohio. Na jeho počesť bola odhalená pamätná tabuľa na Dome nádeje v Domaňovciach, v jeho rodnej obci.